Budúcnosť Slovenska vo svetle štátneho rozpočtu na rok 2013
2012-12-31 14:34:15
Mikuláš Huba
Úvahám o budoucnosti se věnuje i následující článek – jeho autor (ze svého pohledu v současnosti nevyslyšeného zákonodárce) ukazuje realitu budoucího vývoje na Slovensku, jak je vtělena do konkrétních plánovaných výdajů státního rozpočtu, a která v této své realistické podobě kontrastuje nejen s programovým prohlášením vlády, ale často i s prostým rozumem. Vybírá nejzřetelnější a nejvíce nelogické ukázky nejen antiekologické zaslepenosti, ale též (a pravděpodobně v souvislosti s ní) nehospodárného a krátkozrakého přístupu ekonomického.
Úvodom by som rád povedal, že nezávidím predkladateľovi návrhu rozpočtu na rok 2013 s výhľadom do roku 2015 a nespochybňujem, že výzva, ktorej čelil, čelí a bude čeliť, nie je malá. Nedá mi však nepripomenúť rozšafnú hospodársku politiku počas prvej vlády Roberta Fica, ktorej následky sa vracajú ako bumerang jeho druhej vláde a nám všetkým. Boli to nielen, ale najmä roky 2006 – 2010, keď nás vláda učila, že život na dlh je to pravé orechové a kedy sa podchvíľou vynárali a zostávali nepotrestané rôzne nástenkové a emisné kauzy, dávajúce zelenú finančným podvodom a tunelovaniu verejných prostriedkov.
Toľko, takpovediac k historickému pozadiu situácie, za ktorej sa rodil návrh rozpočtu. A teraz k diskutovanému návrhu: je problematický, čo sa týka formy aj obsahu. Voči tej forme by sa dalo vzniesť viacero výhrad: od toho ako bol (alebo aj nebol) prerokovaný v parlamentných výboroch až po to, ako sa ho vláda a poslanci Smeru snažia dodatočne zásadne zmeniť pozmeňujúcim návrhom, čo je, mierne povedané, neštandardné. Ale o tom dosť podrobne a presvedčivo hovorili iní a iné. Aj o obsahovej stránke navrhovaného rozpočtu sa už povedalo dosť. Budem sa preto snažiť čo najviac vyhnúť duplicite.
Rád by som na kauzu navrhovaný štátny rozpočet pozrel z troch aspektov.
V prvom rade ide o samotnú filozofiu tvorby rozpočtu a jej súlad, resp. nesúlad s programovým vyhlásením vlády. Medzi týmito dvoma zásadnými materiálmi vidím podstatný rozpor. Ten rozpor sa dá nájsť na mnohých miestach, ale ja sa dotknem len toho, že návrh rozpočtu vôbec nezohľadňuje deklarované prísľuby vlády týkajúce sa prechodu na zelenú ekonomiku a trajektóriu trvalo udržateľného rozvoja.
Hlavný dôvod, prečo je to tak, vidím v odmietnutí čo i len opatrného príklonu k ekologickej daňovej reforme. Ako je známe, hlavným zmyslom ekologickej daňovej reformy je logicky vyššie daňové zaťaženie vecí, ktorých chceme mať čo najmenej (nadmerné čerpanie surovín, plytvanie vzácnymi zdrojmi, devastácia krajiny, znečistenie životného prostredia a pod.) a naopak, čo najnižšie zaťaženie toho, čoho chceme mať čo najviac, najmä pracovných príležitostí. Pri vyvážení vyšších a nižších daní na oboch stranách pomyselnej rovnice je takáto operácia rozpočtovo neutrálna. Smer sa však v tomto roku vybral presne opačným smerom. A to, prosím, nekritizujem progresívnu daň, s ktorou v zásade nemám problém.
Ale aj bez ekologickej daňovej reformy sa dalo, namiesto spochybňovania údajne príliš prísnych európskych environmentálnych limitov a šírenia antienvironmentálnych nálad premiérom tejto krajiny, aspoň čiastočne dodržať sľuby programového vyhlásenia vlády. Stačilo napríklad dôsledne využiť očakávané zdroje z predaja emisných kvót na skutočne zelené projekty. Takýto návrh tu nedávno padol. Ale bol vládnou väčšinou odmietnutý.
Mnohí predo mnou spomenuli kvantum parciálnych rizík rozpočtu. Ja hlavný problém, alebo ak chcete riziko, vidím v tom, že dlhodobo a systémovo nerieši otázku rastúceho dlhu verejných financií, pomáha konzervovať prekonaný rozvojový model industriálnej éry, nezakladá udržateľné smerovanie ekonomiky, nepodporuje malých a stredných podnikateľov domácej proveniencie, ako aj v tom, ako systémovo ide daňová a hospodárska politika štátu v protismere voči perspektívnym a udržateľným trendom.
Práve krízové roky sú výzvou, aby sme hľadali riešenia z kategórie win-win stratégie dvojitých alebo viacnásobných víťazstiev. Zelené projekty, do ktorých nechceme investovať ani len spomínané výnosy z predaja emisných kvót, sú priam ideálnou ukážkou uplatnenia takejto win-win stratégie.
Z ekonomického hľadiska ide o rozvojový impulz. O potrebe rozvojových impulzov rád hovorí aj pán premiér. Takže kde je chyba? Tam, že kým on uvažuje o rozvojových impulzoch v intenciách polovice 20. storočia a Slovenska ako krajiny tretieho sveta, zatiaľ zelené projekty sú témou storočia 21., éry postindustrializmu a veľkostne porovnateľných krajín, ako je napr. Fínsko či Dánsko. Zahraničné skúsenosti dokazujú, že jedno euro vložené do takýchto projektov a realizácií prináša dve eurá následných benefitov. Tak prečo sa im tak bránime, ako niečomu, čo je ekonomicky nezaujímavé, či dokonca škodlivé?
Zo sociálneho hľadiska je to generátor množstva dlhodobo udržateľných pracovných príležitostí.
A last but not least, ide, samozrejme, o príspevok k zlepšeniu životného prostredia.
A ešte niečo: zelené projekty a podpora zelenej ekonomiky predstavujú opatrenia, ktoré by zlepšili medzinárodné renomé Slovenska a posunuli krajinu tým správnym smerom.
My radšej robíme pravý opak a dotujeme neefektívne, neperspektívne a často i škodlivé prevádzky namiesto toho, aby sme vytvárali podmienky na ich transformáciu na niečo zmysluplné a perspektívne. A nepodporíme ani za nič pozitívne trendy a udržateľné aktivity na domácej báze.
Druhá hierarchická úroveň môjho pohľadu na návrh rozpočtu sa týka jednotlivých rozpočtových kapitol.
Dotknem sa aspoň dvoch skupín kapitol.
V prvom rade tých, ktoré gestoruje parlamentný Výbor pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Ako kapitola pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, tak aj kapitola životného prostredia stojí a padá na peniazoch z Bruselu, a to v rozsahu, ktorý musí nepripraveného čitateľa šokovať. Možno sú „europeniaze“ istejším zdrojom, ako čím ďalej tým viac virtuálne domáce zdroje. Ale najmä v prostredí Smeru, v ktorom sa často spomína vízia sebestačnosti Slovenska v rôznych oblastiach, mi to pripadá byť tak trochu na hlavu postavené. Dvojnásobne pri rezortoch, kde ide o pôdu, potraviny, lesy, vodu, vzduch, prírodu, teda statky, na ktorých sme existenčne závislí ešte oveľa viac ako na rope, zemnom plyne či uráne. Nehovoriac o tom, ako tu takzvaní priatelia kohézie svorne plačú, že ten zlý Brusel nám dáva stále tak málo a ako nás diskriminuje. Akosi sme si nevšimli, že od vstupu do klubu najbohatších krajín sveta, zvaného OECD, máme viac dávať, ako brať.
Jednoznačne platí, že kapitoly pôdohospodárstva i životného prostredia sú v rozpočte na rok 2013 podhodnotené. Z niekoľkých priorít, ktoré si vytýčil rezort pôdohospodárstva, nebude z tohto rozpočtu financovaná ani jediná. Keby sa to stalo počas vlády rozhádanej koalície, tak by sa to ako-tak dalo pochopiť, ale za čias jednofarebnej vlády?!
Okrem toho nám prislúcha aj jedna menšia rozpočtová kapitola, o ktorej sme na výbore dosť podrobne hovorili, lebo návrh jej rozpočtu je bezmála likvidačný. Ide o Úrad geodézie, kartografie a katastra. Samotný úrad zrejme rok 2013 prežije, ale akútne ohrozený je napr. veľmi potrebný inštitút pozemkových úprav a prostriedky na ne z EÚ, ktoré by sme mohli a mali čerpať, ak nemajú prepadnúť a my prísť o historickú príležitosť pozemkové úpravy konečne dokončiť.
Druhú skupinu tvoria ostatné rozpočtové kapitoly. Za všetky si všimnem aspoň kapitolu rezortu školstva, vedy a športu.
Ako školstvo, tak aj veda a napokon aj šport trpia na Slovensku dlhodobým deficitom prostriedkov. To je všeobecne známe. Je tiež nad slnko jasné, a štrajk učiteľov to len podčiarkol, že financovanie nášho školstva je obrovská medzinárodná hanba, ale týka sa to aj učebných pomôcok, zariadenia, vybavenia a stavebno-technického stavu veľkej časti našich škôl (kto neverí tomu, ako sme v tejto oblasti za dvadsať rokov zaostali, nech sa pozrie za rieku Moravu).
Ale asi nič tak na Slovensku zdrojovo nezaostáva za európskym priemerom a odporúčaniami Európskej únie ako veda a výskum. S cca ½ percentom HDP na vedu a výskum sme na tom trikrát horšie ako v susednej Českej republike a takmer 4x horšie v porovnaní s odporúčaniami EÚ!!!
Tento stav pretrváva dlhodobo a máločo nasvedčuje tomu, že by ho niekto chcel zmeniť. Tých pár tisíc slovenských vedcov a výskumníkov zrejme nepredstavuje dostatočne relevantnú voličskú základňu. Čím však budeme o pár rokov bez kvalitnej vedy, výskumu a vzdelávania, to ani nechcem vidieť.
Napokon sú tu subtílnejšie témy v rámci jednotlivých kapitol. Sem patrí napríklad skutočnosť, že slovenský podiel HDP, určený na zahraničnú rozvojovú pomoc, patrí k najnižším v EÚ. Ak máme byť konkrétni, tak tá suma je cca 4x nižšia, ako náš záväzok, ktorý sme sa zaviazali plniť od r. 2015. Takže minimálne vo výhľade rozpočtu na r. 2015 by sa sľúbená suma mala objaviť. Osobne som tam podobnú zmienku nenašiel.
Iným prípadom sú zdroje na podporu fungovania tretieho sektoru, jedného z mála segmentov našej spoločnosti, ktorý viac dáva, ako berie, ale aj tak naši financmajstri stále špekulujú, ako jeho chabé zdroje ešte viac okresať. Pre budúci rok sa ešte podarilo vynegociovať odklad citeľného zníženia daňovej asignácie v prospech mimovládnych organizácií, ale je to len odklad popravy tupým mečom. Ako sa jej o rok o dva reálne vyhnúť a neprísť o prínosy z dobročinných aktivít mimovládok, to nikto z kompetentných dosiaľ nenavrhol.
V rezorte životného prostredia pretrváva tradícia minimálnych prostriedkov na podporu občianskych združení (asi desatina v porovnaní s Českom) i takmer nulová podpora ekologickej výchovy (pomaly stokrát nižšia ako v ČR!!!). Pritom ešte pred 20 rokmi bola situácia v oboch častiach spoločnej republiky viac-menej vyrovnaná. Nejasný je aj mechanizmus, ktorým sa má táto biedna almužna pre mimovládky transparentne prerozdeľovať. V rezorte pôdohospodárstva nachádzame zasa len slovnú podporu ekologického poľnohospodárstva či udržateľného rozvoja a obnovy vidieka, namiesto konkrétnych podporných ekonomických nástrojov.
Kapitolou samou o sebe je energetika, jej proklamované ciele energetických úspor a zvyšovania energetickej účinnosti, ale bez reálnych podporných ekonomických nástrojov, či už v daňovej oblasti, alebo v návrhu rozpočtu.
A tretia rovina pohľadu na rozpočet je tá, ktorú je treba čítať prevažne len medzi riadkami, lebo sa skrýva za záplavou pekných slov a eufemizmov na zamaskovanie niečoho úplne iného, než je na papieri napísané. Píšeme o ekologickom hospodárení v lesoch a často tým myslíme premenu lesov na rúbaniská, hovoríme o realizácii priorít environmentálnej politiky a myslíme tým rúbanie brehových porastov a betónovanie brehov tokov a potokov, hovoríme o podpore využívania obnoviteľných zdrojov energie a myslíme tým likvidáciu posledných prírodných úsekov našich riek, hovoríme o podpore rozvoja cestovného ruchu a myslíme tým výstavbu devastujúcu chránené územia. Hovoríme o informatizácii a propagácii a myslíme tým nefunkčné a duplicitné informačné systémy, hovoríme o zefektívnení železničnej dopravy a myslíme tým rušenie obľúbených vedľajších tratí. A tak ďalej a tak podobne.
O príkladoch plytvania štátnymi prostriedkami na neoprávnené účely informoval pred niekoľkými dňami denník SME. S veľmi dôvodným podozrením z tunelovania verejných zdrojov sme konfrontovaní v jednej z rezortných inštitúcií Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka.
K tomu je treba prirátať všetky tie zlaté padáky, podozrivé predaje bytov, pôsobenie ministrov typu pána Počiatka vo vláde, vplyv finančných skupín na rozhodovanie vlády, pre štát nevýhodné obchody, nevyužité či zle využité eurofondy...
Keby sa na to všetko dôkladne pozrel niekto skutočne nezávislý, nezaujatý, kompetentný so snahou odhaliť všetky gorilie a iné kauzy, skryté rezervy, zbytočné úrady, sponzorovanie sponzorov, pochybné investičné stimuly, podvody a zbytočné straty, potom by náš rozpočet na rok 2013 bol prebytkový.
Mikuláš Huba, Geografický ústav SAV a NR SR