Mlčiace a kolaborujúce intelektuálne elity (vrátane vedcov)

Mikuláš Huba

Ale prejavom intelektuálnej nezodpovednosti nemusí byť len úmyselne produkovaná lož či polopravda. Môže ním byť aj účelové zatajovanie pravdy a osobných postojov intelektuála k aktuálnym problémom. A napokon, môže ním byť aj samotné mlčanie, či prehliadanie toho, ak klame niekto v našej blízkosti.

Stažení

Data o stažení nejsou doposud dostupná.

Mlčiace a kolaborujúce intelektuálne elity (vrátane vedcov)

2011-12-31 08:50:28

Mikuláš Huba

Ak konštatujeme, že potrebujeme ako racionalitu, tak aj etiku, ako ich vzájomne zosúladiť? Jestvuje zmysluplné spojivo medzi týmito dvoma fenoménmi? A ak áno, čo ho tvorí? Podľa Skolimowského je týmto spojovacím článkom naša zodpovednosť. Racionalita bez zodpovednosti je obludná – pozri správanie sa nacistov a desiatky iných príkladov len z novodobých dejín. Etika bez zodpovednosti je však prázdna, ako sa to prejavilo v prípade formalistických etických systémov. Zodpovednosť tak môžeme spolu s citovaným autorom označiť za duchovný most, ktorý robí z racionality ľudskú rozumnosť a z etiky životodárny prúd, sýtiaci naše životy zmyslom.

Zdá sa, že koncept zodpovednosti je použiteľným kľúčom aj na riešenie časti problémov súčasných intelektuálnych elít na Slovensku.

Samozrejme, že prvoradým prejavom zodpovednosti intelektuála je hovoriť pravdu, neprekrúcať a neskresľovať zámerne dosiahnuté výsledky svojho poznania a neprezentovať svoje presvedčenie v účelovo deformovanej podobe. O tom, že to nie je úplná samozrejmosť a že sa to dá len v slobodnej spoločnosti, sme sa mali možnosť sami presvedčiť v časoch pred rokom 1989, kedy v krajinách takzvaného reálneho socializmu  sa - najmä od spoločenských vied - priamo očakával ideologicky deformovaný výklad sveta a interpretácia vlastného poznania v službách vládnucej ideológie.

Ale ani slobodná  spoločnosť nie je sama o sebe zárukou toho, že intelektuál nebude vystavený pokušeniu nepravdivo interpretovať dosiahnuté výsledky a spreneverovať sa svojmu etickému kódexu, poslaniu, či stavovskej cti. Raz za tým môže byť „len“ nedostatok trpezlivosti pri verifikácii hypotéz, inokedy prehnané ambície, ješitnosť a túžba po sláve, ale stále častejšie je za tým s najväčšou pravdepodobnosťou (aj) korupcia a korumpovateľnosť.

 

Silent science

 

Ale prejavom intelektuálnej nezodpovednosti nemusí byť len úmyselne produkovaná lož či polopravda. Môže ním byť aj účelové zatajovanie pravdy a osobných postojov intelektuála k aktuálnym problémom. A napokon, môže ním byť aj samotné mlčanie, či prehliadanie toho, ak klame niekto v našej blízkosti.

A tiež, prehliadanie toho, že sa v mojom okolí deje niečo, čo je v rozpore s vedeckým poznaním a s pravdou, o ktorej som presvedčený a ktorú som schopný (a teda i morálne povinný) dokázať.

A tu sa naša úvaha vracia naspäť k upozorneniam Skolimowského a ďalších na rastúce riziko etického relativizmu a jeho príčin.

Ak by sme mali byť konkrétnejší a vychádzať z každodennej skúsenosti, potom nežiaduce, kontraproduktívne a podľa nášho názoru neetické mlčanie intelektuálov v demokratickej spoločnosti,  tvárou v tvár takým závažným skutočnostiam, akými je napríklad drancovanie krajiny, môže mať celý rad príčin, napríklad:

 

  1. Nedostatok elementárnej morálnej výbavy a pocitu spoločenskej spolupatričnosti a/alebo spoluzodpovednosti.
  2. Alibizmus a kŕčovitá snaha „vychádzať s každým zadobre“.
  3. Rezignácia na veci verejné a na občianske postoje.
  4. Izolacionizmus (splendid isolation) a uzavretie sa do „sklenenej gule“ intelektuálnej výlučnosti a sterility.
  5. „Fachidiotická“ zahľadenosť len do mojej úzko zameranej a presne definovanej oblasti pôsobenia.
  6. Presvedčenie, že problémy mimo moju „srdcovú“ oblasť má riešiť niekto iný, pokiaľ možno bez mojej účasti.
  7. Názor a postoj, že všetko, čo je mimo obzoru rýdzo exaktnej vedy, je mimovedecké, nevedecké a teda sa ma to netýka.
  8. Strach z označenia „šarlatán“ či „diletant“ v prípade, ak sa vyjadrujeme aj k veciam, na ktoré nemáme akademický diplom.
  9. Obava z nedostatku poznania či dôkazov a zo (seba)kompromitácie v prípade „unáhleného“, a teda  „chybného“ angažovania sa v danej oblasti.
  10. Elitárska neochota „špiniť si ruky“ s problémami „všedného sveta“.
  11. Spoločenské, rodinné, obchodné či iné väzby na tých, ktorí konajú v rozpore s mojim poznaním a svedomím, ale s ktorými  som zviazaný príliš silno na to, aby som si „mohol dovoliť“  ohroziť ich mojím verejne prezentovaným kritickým postojom.
  12. Neochota/strach vystupovať na verejnosti, konfrontovať sa nositeľmi iných, neraz až protichodných názorov.
  13. Zlé predchádzajúce skúsenosti s neserióznosťou okolia, napr. s médiami pri preberaní a interpretovaní našich poznatkov.
  14. Riziko nepríjemností zo strany nadriadeného, sponzora a pod. a snaha sa im vyhnúť.

 

A v tomto výpočte príčin by sme mohli ešte dlho pokračovať. Navyše, vyššie uvedené dôvody nemusia pôsobiť izolovane, ale môžu sa rôzne kombinovať za vzniku synergických efektov.

Ale – ako sme už naznačili vyššie - je tu aj iná hrozba, hrozba korupcie a neetickej spolupráce, „zapredávania“  zistení, poznatkov,  vedomostí, ale aj samotnej autority intelektuála, čiže viac či menej zámernej „kolaborácie“ so zjavným  zlom a lžou. Iste, v prvom rade sa takáto „spolupráca“ týka skorumpovaných politikov od centrálnej až po miestnu úroveň. Ale nielen ich. Týka sa aj intelektuála, napr. vedca, či experta odobrujúceho a posväcujúceho svojím odborným stanoviskom zlú vec. Stále ešte veľmi opatrne, ale čím ďalej, tým viac sa na túto tému diskutuje i v našom, diskusii málo otvorenom, málo (seba)kritickom a zároveň notoricky podfinancovanom sektore vedy, ktorý stále viac a viac čelí nástrahám novodobej korupcie a kolaborácie, napríklad vo vzťahu k nedôveryhodným podnikateľom vo všetkých relevantných oblastiach, tzv. developerským firmám a všetkým tým, ktorí chcú profitovať na úkor verejných statkov a blaha, či už ekonomického, environmentálneho alebo sociálneho charakteru.

Keď sa na záver vrátime k téme zodpovednosti, zistíme, že jedným z aktuálnych zdrojov problémov je jednostranné dožadovanie sa slobody a práv a prehliadanie skutočnosti, že druhou stranou tej istej mince je zodpovednosť a povinnosti (čo je čiastočne pochopiteľné po desaťročiach neslobody a upierania základných ľudských práv v našej časti sveta, ale nie je to dlhodobo tolerovateľné a udržateľné). Problém je v tom, že takýto postoj je prejavom nedospelosti, nezrelosti  a vedie k zásadným nedorozumeniam a fatálnym omylom. Týka sa to (aj) intelektuálnych elít ako celku i každého z nás  ako jednotlivca.

 

 

Mikuláš Huba, 30.4.2010