Čím bol pre mňa dôležitý rok 2011

Mikuláš Huba

Vážení priatelia,


ako hovorieval slovenský filozof a disident českého pôvodu Milan Šimečka, každý z nás má svoje malé, súkromné dejiny, ale zároveň ho ovplyvňujú a neraz o ňom i osudovo rozhodujú aj tie naozajstné, veľké, naše spoločné dejiny.


A tak aj ja som zažil v uplynulom roku veľa zaujímavého vo svojom osobnom živote, a zároveň som premýšľal o svete, v ktorom sa toho za jediný rok tak veľa zmenilo – od arabskej jari, cez Ocuppy Wall Street, krízu Eurozóny, eskalujúcu zadĺženosť, samovražedný pád slovenskej vlády, drámu Ivety Radičove až po odchod Václava Havla do večnosti.


A malé i veľké dejiny sa v mojom živote tak trochu prelínali.


Najskôr to bola spomienka na 20. výročie vzniku procesu Životné prostredie pre Európu, ktorý sa v júni 1991 začal písať na zámku Dobříš v bývalom Československu a ktorý je nerozlučne spätý s menom nášho priateľa, Josefa Vavrouška.


V septembri tento proces pokračoval už 7. konferenciou ministrov životného prostredia v Astane, kde sme skoncipovalli zaujímavú Deklaráciu mimovládnych organizácií. Vzápätí sa v Prahe už po 15. raz konalo FORUM 2000, na ktorom som mal príležitosť vystúpiť a zároveň sa na súkromnej oslave stretnúť s Václavom Havlom, Ivanom Klímom a Janom Stránským.


Koncom októbra sa v Bruseli konalo stretnutie venované životnému prostrediu a príprave na summit OSN Rio+20. V strede novembra sme mali v Bratislave Stredoeurópske fórum a koncom  toho istého mesiaca sme v tunajšom Primaciálnom paláci organizovali zaujímavé medzinárodné podujatie, venované 20. výročiu Dobříše vo svetle geografických a environmentálnych výskumov.  V tom istom čase o našej budúcnosti rozhodoval klimatický summit v Durbane, ktorý sa skončil ak aj nie fiaskom, tak prinajlepšom rozpačitým výsledkom.


A 18. decembra nás navždy opustil prezident Václav Havel - spolu s Alexandrom Dubčekom asi jediný našinec, ktorého meno poznali obyvatelia afrického vidieka, juhoamerickí pastieri i mnísi v himalájskom kláštore.


Akoby symbolicky sa to stalo tesne pred koncom roka, kedy zvykneme bilancovať a dávať si predsavzatia. Moje neskromné predsavzatie je napomôcť tomu, aby sme spoločnými silami Čechov a Slovákov premieňali Havlovu víziu lepšieho, láskavejšieho, spravodlivejšieho, pravdivejšieho, kultúrnejšieho, veselšieho a zelenšieho sveta na skutočnosť.


 


Pre český Rádiožurnál na 24.12.2011, Mikuláš Huba, Bratislava

Stažení

Data o stažení nejsou doposud dostupná.

Čím bol pre mňa dôležitý rok 2011

2011-12-31 08:35:12

Mikuláš Huba

Vážení priatelia,

ako hovorieval slovenský filozof a disident českého pôvodu Milan Šimečka, každý z nás má svoje malé, súkromné dejiny, ale zároveň ho ovplyvňujú a neraz o ňom i osudovo rozhodujú aj tie naozajstné, veľké, naše spoločné dejiny.

A tak aj ja som zažil v uplynulom roku veľa zaujímavého vo svojom osobnom živote, a zároveň som premýšľal o svete, v ktorom sa toho za jediný rok tak veľa zmenilo – od arabskej jari, cez Ocuppy Wall Street, krízu Eurozóny, eskalujúcu zadĺženosť, samovražedný pád slovenskej vlády, drámu Ivety Radičove až po odchod Václava Havla do večnosti.

A malé i veľké dejiny sa v mojom živote tak trochu prelínali.

Najskôr to bola spomienka na 20. výročie vzniku procesu Životné prostredie pre Európu, ktorý sa v júni 1991 začal písať na zámku Dobříš v bývalom Československu a ktorý je nerozlučne spätý s menom nášho priateľa, Josefa Vavrouška.

V septembri tento proces pokračoval už 7. konferenciou ministrov životného prostredia v Astane, kde sme skoncipovalli zaujímavú Deklaráciu mimovládnych organizácií. Vzápätí sa v Prahe už po 15. raz konalo FORUM 2000, na ktorom som mal príležitosť vystúpiť a zároveň sa na súkromnej oslave stretnúť s Václavom Havlom, Ivanom Klímom a Janom Stránským.

Koncom októbra sa v Bruseli konalo stretnutie venované životnému prostrediu a príprave na summit OSN Rio+20. V strede novembra sme mali v Bratislave Stredoeurópske fórum a koncom  toho istého mesiaca sme v tunajšom Primaciálnom paláci organizovali zaujímavé medzinárodné podujatie, venované 20. výročiu Dobříše vo svetle geografických a environmentálnych výskumov.  V tom istom čase o našej budúcnosti rozhodoval klimatický summit v Durbane, ktorý sa skončil ak aj nie fiaskom, tak prinajlepšom rozpačitým výsledkom.

A 18. decembra nás navždy opustil prezident Václav Havel - spolu s Alexandrom Dubčekom asi jediný našinec, ktorého meno poznali obyvatelia afrického vidieka, juhoamerickí pastieri i mnísi v himalájskom kláštore.

Akoby symbolicky sa to stalo tesne pred koncom roka, kedy zvykneme bilancovať a dávať si predsavzatia. Moje neskromné predsavzatie je napomôcť tomu, aby sme spoločnými silami Čechov a Slovákov premieňali Havlovu víziu lepšieho, láskavejšieho, spravodlivejšieho, pravdivejšieho, kultúrnejšieho, veselšieho a zelenšieho sveta na skutočnosť.

 

Pre český Rádiožurnál na 24.12.2011, Mikuláš Huba, Bratislava