Buď zmenou, ktorú chceš vo svete vidieť

Peter Maňo

Reklama primäla týchto ľudí naháňať sa za autami a šatami, ktoré nepotrebujú. Generácie pracujú v zamestnaniach, ktoré neznášajú, len aby si mohli kúpiť to, čo v skutočnosti nepotrebujú. A tak sme sa ocitli v situácii, keď nevlastníme veci, ale veci vlastnia nás“,  (Klub bitkárov, 1999).


Od úsvitu ľudstva je každá spoločnosť charakteristická aplikovaním jedinečnej stratégie prežitia vzhľadom na okolité prostredie a okolité spoločnosti. Tieto stratégie sa líšia predovšetkým svojím dosahom na životné prostredie a na ľudí, ktorí v ňom žijú. Hlavne za obdobie posledných 10 000 rokov, teda približne od dôb prvej domestikácie rastlín a zvierat, sa veľa stratégií uberalo nie veľmi priaznivým smerom, čo dokazujú nelichotivé štatistiky ľudských obetí a vyčerpaných ekosystémov. Žiaľ, tento trend sa neustále stupňuje a jeho najväčším vyvrcholením je práve súčasnosť. Ak sa bavíme o nejakom civilizačnom pokroku a neustálom rozvoji, toto je potom jeho temná stránka, ktorá je ale často ignorovaná a prehliadaná. Čo teda urobiť pre to, aby bol vývoj udržateľný?

Stažení

Data o stažení nejsou doposud dostupná.

Metriky

Metriky se nahrávají ...

Buď zmenou, ktorú chceš vo svete vidieť

2012-01-01 17:08:07

Peter Maňo

Reklama primäla týchto ľudí naháňať sa za autami a šatami, ktoré nepotrebujú. Generácie pracujú v zamestnaniach, ktoré neznášajú, len aby si mohli kúpiť to, čo v skutočnosti nepotrebujú. A tak sme sa ocitli v situácii, keď nevlastníme veci, ale veci vlastnia nás“,  (Klub bitkárov, 1999).

Od úsvitu ľudstva je každá spoločnosť charakteristická aplikovaním jedinečnej stratégie prežitia vzhľadom na okolité prostredie a okolité spoločnosti. Tieto stratégie sa líšia predovšetkým svojím dosahom na životné prostredie a na ľudí, ktorí v ňom žijú. Hlavne za obdobie posledných 10 000 rokov, teda približne od dôb prvej domestikácie rastlín a zvierat, sa veľa stratégií uberalo nie veľmi priaznivým smerom, čo dokazujú nelichotivé štatistiky ľudských obetí a vyčerpaných ekosystémov. Žiaľ, tento trend sa neustále stupňuje a jeho najväčším vyvrcholením je práve súčasnosť. Ak sa bavíme o nejakom civilizačnom pokroku a neustálom rozvoji, toto je potom jeho temná stránka, ktorá je ale často ignorovaná a prehliadaná. Čo teda urobiť pre to, aby bol vývoj udržateľný?

Na úvod ponúkam definíciu rozvoja podľa klasickej rozvojovej paradigmy, ako ju definoval Profant (2010), a opíšem rozvojový diskurz s poukázaním na jeho korene v počiatkoch spoločenských vied v Európe. Následne uvediem nedostatky stratégie prežitia nás na severe, ako ich v dokumente The Story of Stuff prezentovala Annie Leonard, a pripojím zamyslenie nad tým, prečo si bežný človek všíma len pôžitok a nie negatívne dosahy prameniace z tejto stratégie. Poukazujem na úlohu elít a médií, ktoré tento idealistický obraz spoluvytvárajú. Celý problém vidím ako krízu morálnej zodpovednosti a sebareflexie, ako na ňu upozorňuje Chomsky (2007). Ponúkam alternatívu, ktorá je zastúpená post-rozvojovým diskurzom a autormi ako Escobar, Esteva  a Gibson-Graham, ktorý zdôrazňuje orientáciu na lokálnosť, ekologickosť, sociálnu spravodlivosť, rešpektovanie kultúrnej rôznorodosti a udržateľnosť. Na záver vyjadrujem potrebu zmeny hodnotového rebríčka, ktorú možno dosiahnuť aktivizmom a podporou dobrovoľníckych organizácií ponúkajúcich takéto alternatívy a majúcich potenciál vychovať generáciu, ktorá bude vzdelanejšia a citlivejšia k svojmu okoliu.

Hneď na úvod je treba presne vymedziť, čo myslíme pod pojmom rozvoj. Tento pojem je totiž používaný tak politikmi, ako aj rôznymi odborníkmi a postupne si ho osvojil aj bežný človek. V zásade sa dajú na vysvetlenie tohto pojmu použiť základné postuláty tzv. rozvojovej paradigmy, prameniacej z rozvojového diskurzu, ktoré tvrdia, že „existuje rozvoj – sociálna zmena podľa univerzálneho vzorca, existuje nerozvinutosť – stav spoločnosti vzhľadom k rozvoju, ktorý je však možné prostredníctvom expertami naplánovaných sociálnych intervencií zmeniť, experti sú v pozícií, z ktorej môžu definovať rozvoj a nerozvinutosť“, (Profant, 2010, p. 76).

Táto definícia nám odkrýva určitú implicitne prítomnú hodnotiacu rovinu, ktorá vychádza zo zakoreneného etno-centrizmu. Našu severnú (preferujem skôr zovšeobecňujúce delenie na sever/juh pred delením západ/východ) spoločnosť totiž chápeme ako ideál rozvinutosti a civilizačného  pokroku, ktorý by mali nasledovať všetky ostatné, tzv.  nerozvinuté krajiny. Rozvoj je v tomto prípade práve ten proces, akým tento ideál dosiahnuť. A na jeho dosiahnutie slúži univerzálny vzorec riadený princípom maximalizácie ziskov a znižovania nákladov.

Ak sa trochu zamyslíme nad koreňmi týchto myšlienok, tie nepochybne možno nájsť v spoločenských vedách 19. storočia. Teórie evolucionizmu a ekonomického človeka poskytovali veľmi podobné vysvetlenia, ktoré sú ale dávno prekonané – idea ekonomického človeka a cielenej unilineárnej evolúcie patria skôr do histórie vedy než do vedy samotnej. Ako som spomínal, v každej spoločnosti platí iná stratégia prežitia a je teda hlúpe predpokladať, že by sa všetky mali podobať tej našej. Takisto momentálna hegemónia severu a jeho technologická vyspelosť nesmie byť chápaná deterministicky a etnocentricky ako nejaký vyspelejší a ideálny stav, na čo ešte neskôr poukážem. Preto by som sa v ďalších riadkoch vyhol slovám rozvoj a pokrok, ktoré v sebe nesú práve takéto nezdravé konotácie, a používal radšej slovo vývoj, ktoré je neutrálnejšie. Kde sa teda konkrétne prejavujú nedostatky našej stratégie prežitia? Aké sú jej temné stránky?

„Je to systém v kríze. Dôvodom je, že ide o lineárny systém a my žijeme na obmedzenej planéte. A nemôžete donekonečna aplikovať lineárny systém na planéte s obmedzenými zdrojmi. V každom kroku tento systém vzájomne reaguje s reálnym svetom. Reaguje so spoločenstvami, kultúrami, ekonomikami, životným prostredím. A v celom priebehu naráža na rôzne obmedzenia“, (The Story of Stuff, 2007).

Problémom je práve základná filozofia celého systému a tou je honba za ziskom – tomuto cieľu je všetko podriadené. Preto sa výroba presúva do krajín, kde je lacnejšia pracovná sila, a tým trpí aj lokálna produkcia, ktorá nemôže konkurovať. Preto sa znižujú náklady na výrobu, čím trpí kvalita výrobkov, ktoré sú plné toxínov a škodlivých látok, ktoré nám ničia zdravie. Preto sa neúmerne ťaží a tým pádom sa neúmerne zaťažujú ekosystémy. V konečnom dôsledku tak trpí príroda aj ľudia, ktorí sú jej súčasťou, teda my všetci. V krajinách juhu ľudia trpia na zhoršujúce sa životné prostredie, kultúrnu devastáciu a zlé pracovné podmienky, my tu u nás sa stávame obeťami životného štýlu, ktorý produkuje populáciu fyzicky aj psychicky nezdravú. No napriek tomu, že ľudia na severe sa necítia byť šťastnými, ako potvrdili mnohé výskumy, ale aj osobná skúsenosť, stále tomuto systému veríme a podporujeme ho. Ako je to možné?

Problém je v tom, že ľudia si realitu vždy idealizujú. Preto, aj keď sa mnohokrát divíme, ako je možné, že také totality ako nacizmus alebo stalinizmus sa úspešne etablovali, bolo to práve aj z dôvodu, že ľudia majú túto tendenciu. Reflexia prichádza väčšinou až po zmene usporiadania. Logicky je tak ťažké poukázať na chyby systému, lebo ľudia mu veria a nechcú si tieto chyby všímať. Dôležitú úlohu tu hrajú médiá a elity. Elity sú tí ľudia, ktorí sú najviac na očiach a je ich najviac počuť, a ktorých názory nás vo významnej miere ovplyvňujú. Nie je tu teraz priestor na to, aby som podrobnejšie popísal kognitívne a psychologické mechanizmy, ktoré sú za toto zodpovedné, podotknem len, že takéto mechanizmy existujú a riadia našu pozornosť týmto smerom. Preto netreba úlohu elít bagatelizovať, ale naopak, byť k nim kritický, lebo majú dokázateľný vplyv na obyvateľstvo a výraznou mierou sa podieľajú na podobe verejného diskurzu, aj toho rozvojového – sú totiž tiež spolutvorcami sna, ktorému veríme, no vzhľadom na ich moc do neho môžu výrazne zasiahnuť – my preto musíme využiť našu moc, aby sme toto zasahovanie usmernili. Čo však médiá? Prečo neukazujú realitu, ale iba sny?

Hlavným dôvodom je to, že médiá sú súčasťou celého systému, ktorý ich živí. Ak by neustále poukazovali na jeho nedostatky, v zásade by išli proti sebe. Niekto môže síce namietať, že existujú investigatívni novinári, ktorí presne toto robia, avšak oni sa takisto na veci pozerajú len cez okuliare rozvojovej paradigmy a realitu vidia týmto spôsobom. Nerád by som sa posunul do roviny nejakých pochybných konšpirácií, preto sa médiami ďalej nebudem zaoberať, pretože sa ide o veľmi neprehľadný priestor. Pravdou však je, že keď sa pozrieme len na fakt, koľkými reklamami nás neustále bombardujú, už len týmto sa podieľajú na vytváraní idey dokonalosti našej situácie. Reklamy sú totiž stelesnením sna snažiaceho sa potlačiť realitu a vytvárajúceho ilúziu, ktorej má človek uveriť a ktorej sa má podriadiť.

„A keď o tom skúsite s niekým hovoriť, nepochopí, o čo vám ide. Nikto nechápe, že by sme voči sebe samým mali používať rovnaké meradlá, aké máme pre druhých. To je nepochopiteľné. Pritom neexistuje základnejšie morálne pravidlo. Pokrytcom je ten, kto voči sebe odmieta používať rovnaké meradlá, aké má pre druhých“, (Chomsky, 2007, p. 34).

Myslím si, že Chomsky trafil do čierneho poukázaním na popretie univerzálnej morálky pri našej stratégii prežitia. Aby sme momentálny nepriaznivý vývoj zmenili, musíme sa zasadiť predovšetkým o aplikáciu tohto morálneho pravidla. Dá sa to urobiť jedine tak, že zmeníme celý diskurz. Treba opustiť etnocentrické nazeranie na svet a postaviť sa kriticky proti prevládajúcej ideológii. Táto kritická cesta je v súčasnosti reprezentovaná post-rozvojovým diskurzom, ktorého zástancovia uvádzajú, „že sa zaujímajú nie o rozvojové alternatívy, ale alternatívy k rozvoju, teda odmietnutie celej paradigmy... Členovia tejto skupiny zdieľajú určité myšlienky a záujmy: záujmy o lokálnu kultúru a poznanie. Kritický postoj k zavedeným vedeckým diskurzom, a obranu a podporu lokálnych, pluralistických grassroot hnutí“, (Escobar 1995, p. 215).

Ak som doteraz hovoril o situácii vo svete všeobecne (vrátane Slovenska), post-rozvojová kritika sa dá zrozumiteľne aplikovať aj na našu krajinu. Základom novej alternatívy by malo byť redefinovanie potrieb a uvedomelá spotreba, ktoré by znamenali revolúciu v oblasti tak ekológie, ako aj ľudských vzťahov a našej životnej situácie. Konkrétne sa treba zamerať na obnoviteľné zdroje, na materiály, ktoré sa dajú recyklovať, na domácu produkciu, teda nie na import, a takisto minimalizovať export. Vôbec teraz neobhajujem myšlienku sprísnenia štátnych hraníc, avšak ani voľné hranice sa nevylučujú s myšlienkou lokálnej produkcie a lokálnej spotreby. Ak sa totiž týmto spôsobom oslabí globalizačný proces, jednotlivé spoločnosti sa stanú opäť nezávislejšie a schopné samostatného fungovania a takisto sa zlepší prostredie, v ktorom žijeme.

Stratégia prežitia na severe ustanovila ekonomické hodnoty, ktoré si, ako uvádza Esteva (1995, s. 18),  vyžadujú: „...devalváciu   všetkých ostatných foriem sociálnej existencie. Devalvácia transformuje zručnosti na nedostatky, spoločný majetok na zdroje, mužov a ženy na pracovnú silu, tradície na záťaž, múdrosť a znalosti na ignoranciu, autonómiu na závislosť.“ Nové smerovanie musí pôsobiť presne naopak. Treba podporiť lokálnu a ekologickú výrobu, vychádzať z miestnych poznatkov a skúseností, rešpektovať kultúru obyvateľov a hlavne obmedziť a usmerniť svoju spotrebu. Vo svete (a taktiež u nás) už existujú alternatívy ako zelená stopa, kde si kupujúci môže vystopovať celú cestu produktu, fair-trade, ktorý sa snaží zohľadniť pracovné podmienky aj ekologický dosah celého procesu výroby, a mnohé ďalšie. Hlavnou prídavnou hodnotou takýchto projektov je „zmena pozície subjektu z pasívnej obete systému na aktívneho činiteľa nových vzťahov a lokálnych vedomostí“, (Gibson-Graham 2004, p. 18).

Hlavným cieľom teda musí byť udržateľnosť a myslenie na budúcnosť, čo sa vylučuje s myšlienkou okamžitého zisku. Treba sa zasadiť o ekologickú produkciu s uzavretým cyklom, ktorá šetrí životné prostredie aj obyvateľstvo. Doterajší lineárny systém je totiž systémom idealistickým a stále menej realistickým, keďže jeho zánik je neodvratný. Preto treba možnej katastrofe spôsobenej náhlym kolapsom predísť postupnou premenou a reštrukturalizáciou. Ako však tieto zmeny pretlačiť do reálneho života? Ako dosiahnuť zmenu smerovania spoločnosti s tým súvisiacu zmenu spotrebiteľského správania?

Opäť, treba sa snažiť o to, aby prestíž nebola vytváraná dominantne hromadením bohatstva a zisku, aby tie neboli cieľom životnej existencie, ale len jedným z prostriedkov, a to takým, ktorý má určitý strop. Samozrejme, tí jedinci, ktorí sa v takomto meradle prestíže momentálne nachádzajú na spoločenskom rebríčku najvyššie, nebudú mať záujem na svojom postavení nič meniť a naďalej budú slúžiť ako modely pre širšie obyvateľstvo, ktoré sa im bude chcieť pripodobniť. Bohužiaľ, do tejto kategórie spadá aj väčšina nami volených zástupcov, preto ani profesionálna politická scéna nie je tým pravým miestom na presadzovanie zmien, i keď by to ideálne mala byť jej úloha. Netvrdím, že na politikov netreba tlačiť a snažiť sa presadiť svoje predstavy ich prostredníctvom, avšak realita nás poučila, že toto nemôže byť jediná cesta a treba využiť aj iné spôsoby – i na základe vyššie uvedených dôvodov. Aké iné alternatívy sa nám teda ponúkajú?

Podľa môjho názoru, dve najvýznamnejšie oblasti, ktoré plnia významnú osvetovú a aktivistickú úlohu, sú oblasť vzdelávania a občianskej angažovanosti, zastúpené na jednej strane akademickou pôdou a na strane druhej občianskymi organizáciami, akými sú aj dobrovoľnícke hnutia. Práve dobrovoľníctvo je príkladom toho, ako občianska angažovanosť môže meniť svet.

Azda jednou z najrozšírenejších dobrovoľníckych organizácií je skauting, v ktorom som aj ja donedávna pôsobil. Táto organizácia združuje ľudí po celom svete a medzi jej hlavné ciele patrí posolstvo mieru, tolerancie, sebaprekonávania a pomoci iným. Čo je na celej myšlienke najsilnejšie je však to, že ľudia, ktorí vyrástli v tejto organizácii, majú tendenciu takýto prístup uplatniť aj neskôr, v živote mimo nej. Problémom však je, že mimo týchto hnutí nie je každý naklonený podobným posolstvám. Nie každý má totiž možnosť sa dostať do takejto siete a často sú pre neho zdrojom zážitkov a informácií napr. len spomínané televízne reklamy, alebo skorumpovaní spoločenskí lídri. Myslím si, že naša vláda by mala výraznejšie podporovať tento typ organizácií, ktoré majú len minimálnu štátnu podporu a takpovediac takmer živoria. Naopak, netreba sa zmieňovať o mnohokrát premrhaných štátnych prostriedkoch na zbytočnosti a nezmyselnosti, ktoré spoločnosti nijako výraznejšie neprospejú.

Samozrejme, motiváciou takýchto organizácii nesmie byť štátna podpora, avšak ak necítia od štátu žiadnu odozvu, dostavuje sa strata motivácie a spoločnosť tým veľmi trpí, keď stráca sféru dávajúcu mladým ľuďom potrebný priestor pre rozvoj a sebarealizáciu. Potom sa nemôžeme diviť, že vyrastá generácia ľudí, ktorí trávia čas len konzumnou zábavou a dianie vo svete je im úplne ľahostajné. Ak sa totiž chceme dať na cestu udržateľného vývoja, je to otázka dlhodobej návratnosti a budúcnosti. A budúcnosť sú vždy mladí ľudia. Mladí ľudia sú totiž schopnejší meniť svoje správanie a návyky, a preto sa treba zamerať predovšetkým na nich. Dobrovoľnícke hnutia (a logicky aj vzdelávacie inštitúcie) sú často zamerané práve na mladých ľudí a práve im sa snažia odovzdať nejaké posolstvo, preto ich treba podporiť. Ak bude totiž mládež konfrontovaná aj s inými myšlienkami a druhou stranou mince nášho spôsobu života, ktorý devastuje prírodu a kultúrne dedičstvo, potom sa môže preorientovať na iné hodnoty, vyznávať univerzálnu morálku a univerzálne ju uplatňovať (teda aj na seba) a aktivizovať sa.

Vo svojej práci som sa snažil poukázať na kritickosť a neudržateľnosť momentálneho stavu a smerovania spoločnosti. Konzum a neúmerná spotreba zaťažujú celú planétu, vrátane všetkých jej obyvateľov. Najväčšou prekážkou je práve chápanie tohto spôsobu života ako konečného ideálu.  Lineárny spôsob využívania zdrojov a ľudí nevyhnutne vedie ku kolapsu, takisto ako severný model spotreby, ktorý je súčasťou tohto súkolia. Ako možné alternatívy sa javia lokálne hnutia a ekonomiky, ekologické technológie, uvedomelá spotreba a aktivizmus, ktorý pôsobí osvetovo, najmä medzi mladými ľuďmi. Práve občianska uvedomelosť a aktivizmus by mali dláždiť cestu zmenám, ktoré vytvoria nový hodnotový systém a umožnia tak alternatívny vývoj nesledujúci zisk, ale pocit šťastia, jednoty a potrebu udržateľnosti.  Azda najväčšmi v tomto smere rezonuje meno Mahátmu Gándhího, ktorý podobnou cestou dosiahol veľké spoločenské zmeny, riadiac sa mottom: „Buď zmenou, ktorú chceš vo svete vidieť.

 

 

Bibliografia

 

Escobar, A. (1995). Encountering Development: The Making and Unmaking of the Third World. Princeton (Princeton University Press).

Esteva, G. (1995). Development. In Sachs, W. (ed.), The Develpment Dictionary: A guide to Knowledge as Power.  London (Zed Books), pp. 6-25.

Gibson-Graham, J. K. (2004). Surplus Possibilities: Postdevelopment and Community Economies. Singapore Journal of Tropical Geography, 26, 4-26.

Harrison, C. (producent), Lambert, C. (režisér). (2005). Guns, Germs and Steel. London, UK, National Geographic Video.

Hirschfeld, L., (1996, june). Seeing race. Michigan Today.

Hnízdil, J. (2010).Mým marodům. Jak vyrobit pacienta. Praha (Nakladatelství Lidové noviny).

Hrdy, S. (2010). How Mothers and Others made us Human.The Journal of Nervous and Mental Disease, 198, 169-173.

Chomsky, N. (2007). Moc a teror. Praha (Mezera).

Klein, N. (2005). Bez loga. Praha (Argo).

Mander, J. (2001). Čtyři důvody pro zrušení televize. Brno (Doplněk).

Milchan, A. (producent), & Fincher, D. (režisér). (1999). Klub bitkárov (film). Hollywood, CA, USA: 20th Century Fox.

Priggen, E. (producent), & Fox, L. (režisér). (2007). The Story of Stuff. Berkeley, CA, USA, Free Range Studios.Profant, T. (2010). Fair Trade z pohľadu postrozvojového prístupu. Mezinárodní vztahy, 2,71-98.