František Murgaš
Som presvedčený o tom, že hľadanie a presadzovanie hodnôt, ktoré by nás priviedli k humanizmu a harmónii vzťahov medzi človekom a prírodou, je spoločným údelom ľudí nábožensky veriacich a tých, ktorí veria v človeka, jeho schopnosť rozlišovať dobro a zlo. Mali by sme podporovať to, čo nás spája a nie to, v čom sa naše názory líšia.
J. Vavroušek, 1994
Abstrakt:
Príspevok sa zaoberá životom, resp. dobrým životom z aspektu hypotézy, formulovanej v roku 1994 Josefom Vavrouškom, zakladateľom Spoločnosti pre trvalo udržateľný život. Ten analyzoval postoj pre vládajúcej formy euro-americkej civilizácie k rozhodujúcim aspektom ľudského života, pričom ako od poveď naň navrhoval návrat k hodnotám grécko-rímsko-židovskovsko-kresťanskej civilizácie.
Lisický1 (2002, s. 38) poznamenáva: „Zdá sa, že vo veku svojich 15 rokov koncepcia
trvalej udržateľnosti nadobúda charakter novej, globálnej paradigmy“. Toto konštato vanie, vyslovené pred piatimi rokmi, je potvrdením tézy Simmonsa 2 (1998) o schop nosti mimovládneho sektora ovplyvňovať dianie v globalizujúcom sa svete. Po úspeš nosti nastolenia agendy trvalej udržateľnosti sa naliehavou stáva otázka, aký život má byť trvalo udržateľný. Odpoveď na ňu nie je triviálna a samozrejmá. Domnievam sa, že od nej závisí, či princípy trvalej udržateľnosti sa stanú niečím viac ako síce sú časťou verejného diskurzu, ale v skutočnosti praktickým žitím nie početného množ stva nadšencov.
Pri hľadaní odpovede na otázku, aká podoba života má byť trvalo udržateľná, sa naj skôr pokúsime stručne charakterizovať civilizáciu, v ktorej žijeme.
Quigley3 v roku 1961 opisoval vývoj, spoločný pre všetky civilizácie. Podľa neho Zá pad v súčasnosti je vo fáze prosperity, bez vnútorných vojen (výnimkou bol konflikt na Balkáne). Na toto obdobie budú nasledujúce generácie spomínať ako na „zlatý
vek“. Civilizácia začne upadať, keď ľudia začnú spotrebovávať svoj kapitál4. Nasledu je strata loajality más voči elitám a neochota obyvateľstva podporovať spoločnosť.
–––––––––––––––––––––––––––––-
1Lisický, M. Treba život a rozvoj udržiavať ? O medziach udržateľnosti koncepcie udržateľnosti. In: Huba, M. (ed.) Náboženstvo – životné prostredie – hodnoty pre trvalo udržateľnú budúcnosť. Bratislava: STUŽ/SR, 2002, 38 – 41, ISBN 80-968415-6-4
2 V štúdii publikovanej v roku 1998 uvádza P. J. Simmons niektoré formy ovplyvňovania vlád, medzinárodných inštitúcií a transnacionálnych korporácií mimovládnymi organizáciami: schopnosť prinášať novú agendu, schopnosť úspešne vyjednávať,
schopnosť znižovať resp. zvyšovať legitimitu svojich protivníkov a schopnosť úspešne suplovať vládne orgány v situáciách v ktorých aktivity vlád by nedosiahli úspech (Bělohoubek, I. Globalizace a občanská společnost. In: Dlouhá, J., Dlouhý, J., Mez řický , V. (eds.) Globalizace a globální problémy. Sborník textů k celouniversitnímu kurzu „Globalizace a globální problémy“. Pra ha: Univerzita Karlova v Praze, Centrum pro otázky životního prostředí, 2007, s. 111 – 122, ISBN 80-87076-01-X
3 Johnson, P. Nepřátelé společnosti, Řevnice: Rozmluvy, 1999, 242 s., ISBN 80-85336-33-2
4 Ilustráciou tejto skutočnosti môže byť rozhovor s Ermenegildom Zegnom, šéfom a spolumajiteľom rodinnej firmy „Ermegildo Zegna“, patriacej medzi svetovú špičku v luxusnom pánskom oblečení. V „Proč ne?“, magazíne Hospodárskych novín č. 9 z roku 2007 E. Zegna na otázku, ako sa predáva luxusný tovar odpovedá: „Píše sa rok 2007 a môžeme povedať, že nášmu biz nisu doba praje. Predávame stále viac tovaru, neustále otvárame nové obchody. Je to dôsledok 11. 9. 2001. Po ňom sa totiž ve ľa ľudí pozrelo do zrkadla a povedalo si: Čo bude nabudúce ? Pochopili sme, že svet luxusu porastie, že bude znovuzrodený“.
Prichádza úpadok a vo chvíli, keď civilizácia nemá vôľu brániť sa, a teda nie je schop ná brániť sa – vtedy prichádzajú „barbari“. Napriek tomu, že takto opísaný vývoj je
pravdepodobný, nie je nevyhnutný. V každej z fáz regresie môže nastať reforma s
následným oživením. Kľúčovým pre Západ je otázka, či dokáže zastaviť a zvrátiť pro
ces vnútorného úpadku.
Podľa Johnsona5 (1999) Západ v deväťdesiatych rokoch mal viacero rysov, ktoré Qui gley identifikoval ako znaky civilizácie na začiatku úpadku. Morálny úpadok sprevá dzaný kultúrnou samovraždou považuje Johnson za väčší problém ako demografický problém.
Petrusek6 spoločnosť v ostatných desaťročiach vníma ako spoločnosť „neskorej do by“, pre ktorú je charakteristický život akoby na sopke, o ktorej nie je známe, či je čin ná alebo nie a už vôbec nie, kedy vybuchne. Halík7 (2005) našu dobu pomenováva „postoptimistická“, podľa neho musí priniesť novú podobu viery v lepšiu budúcnosť. Wallersteinkonštatuje „moderný svetový systém vstúpil do štádia konečnej krízy a je nepravdepodobné, že by mohol existovať ešte polovičku storočia. Hoci nevieme, aký bude konečný výsledok, či bude budúci systém lepší alebo horší ako ten, v ktorom ži jeme, vieme celkom určite, že prechodné obdobie bude epochou nesmiernych pro blémov, pretože náklady na zmenu sú obvykle vysoké, výsledky neisté a schopnosť malých vstupov ovplyvňovať výsledky je veľká“ (Petrusek, 2007, 26 -27). Iní autori to to tvrdenie odmietajú pripomínajúc nenaplnené katastrofické prognózy z minulosti8.
Vývoj v krajinách Západu po 2. svetovej vojne umožnil vznik blahobytnej spoločnos ti9 s materiálnym dostatkom, zdravotnou starostlivosťou a množstvom voľného času, a to bez extrémnych prejavov chudoby, akými sú smrť hladom a pod. V súčasnosti môžeme dokonca hovoriť o spoločnosti na Západe ako o „márnotratnej spoločnosti10 (Petrusek, 2007).
Inglehart11 prišiel s tézou postmaterialistickej spoločnosti, vychádzajúcej z preoriento vania hodnôt západnej spoločnosti z blahobytu (ktorý je už zaistený, a preto menej významný) na nematerialistické priority a záujem o neekonomické témy, akou je kva lita životného prostredia. Inglehart rozlišuje tri hodnotové typy (materialista, postma terialista a zmiešaný typ). Podľa niektorých výskumov v českej spoločnosti je vzťah
ku životnému prostrediu najlepší u postmaterialistov.
Johnson12 (1999, s. 231) poznamenáva: „Udalosti tohto (20.) storočia by nám mali
pripomenúť, že nádeje ľudstva sa takmer vždy ukážu ako iluzórne a máme iba obme
dzenú schopnosť vymýšľať trvalé a spravodlivé riešenia problémov prameniacich z
ľudskej prirodzenosti. Násilie, bieda uprostred hojnosti, tyrania a krutosť splodené ne
ospravedlniteľnou tuposťou mocných, ľahostajnosť zámožných, nejednotnosť inteli
gentných a tých, ktorí to myslia dobre, apatia biednej väčšiny – tieto veci nás budú
–––––––––––––––––––––––––––––
5 Johson. P. op. cit.
6 Petrusek, M. Společnosti pozdní doby. Praha: Sociologické nakladatelství, 2007, 459 s., ISBN 978-80-86429-63-2
7 Halík, T. Noc zpovědníka. Paradoxy malé víry v postoptimistické době. Praha: Na kladatelství Lidové noviny, 2005. 252 s. ISBN 80-7106-777-6
8 Steyn pripomína prácu P. Ehrlicha The Population Bomb z roku 1968, podľa ktorej mali v sedemdesiatych ro koch nastať hladomory so stovkami miliónov ľudí i štúdiu The Limits of the Growth z roku 1972, podľa ktorej sa mali v roku 1981-1993 vyčerpať zásoby zlata, ortute, zinku, ropy, medi, olova a zemného plynu. Steyn, M. Ta ková je demografie, hlupáci. Pravý důvod, proč Západu hrozí zánik. Praha: Občanský institu. Bulletin OI č. 177, 2006, 13 s. ISBN 80-86972-04-6
9 Galbrait v publikácii Spoločnosť hojnosti z roku 1958 napísal, že USA dosiahli úroveň, ktorá garantuje väčšine obyvateľov solídny a v podstate bohatý život (Petrusek, op. cit.)
10 Štvrtá správa Rímskeho klubu z roku 1976 s názvom Koniec veku plytvania konštatovala, že potreba skončenia plytvania je
problémom nielen technologickým a ekonomickým, ale tiež hodnotovým. Autori ako riešenie navrhli koncept „zralej spoločnosti“
(Petrusek, op. cit.)
11 Řeháková, B. Determinanty vztahu k ochraně životního prostředí. Sociologický časopis, 2001, roč. 37, č. 7, s. 479-498
12 Johnson, P. op. cit.
sprevádzať až do konca našej vesmírnej púte“.
Mohlo by sa zdať, že konflikt medzi postojmi Johsona a Ingleharta je jedným z mno hých konfliktov hodnotových postojov, ktorý nemôže mať víťaza. Za „arbitra“ medzi
nimi však môžeme považovať demografický vývoj. Po druhom demografickom pre chode v polovičke šesťdesiatych rokov poklesla pôrodnosť pod mieru 2,1 dieťaťa na
1 ženu, zaručujúcu neklesajúci stav počtu obyvateľov. V roku 1999 počet živonaro dených detí na jednu ženu v ČR dosiahol historickú hodnotu 1,13. Hodnota 1,3 dieťa ťa je pritom považovaná za mimoriadne závažnú, pretože znamená, že početnosť
generácie sa zníži na 2/3 prechádzajúcej. Hodnota 1,3 dieťaťa sa stáva tiež psycholo gickou pascou, pretože z detí, vyrastajúcich v prostredí bez oboch rodičov, vyrastajú
jedinci s orientáciou, v ktorej deti a rodina nepredstavujú hodnotu13.
Z celosvetového hľadiska sa najviac detí na jednu ženu rodí v Somálsku – 6,91, Nigé
rii – 6,83, Afghanistane – 6, 78 a Jemene – 6,75. V USA je to 2,07 dieťaťa, v Írsku
1,87, v Austrálii 1,76, v Kanade 1,5, v Rusku a Taliansku pod 1,2 a v Španielsku 1,1
dieťaťa. Do roku 1050 sa počet Talianov zníži o 22 %, Bulharov o 36 % a Estóncov o
52 %14.
Huba15 (2002, s. 77) konštatuje : „(Takmer) všetci uznávajú, že otázka trvalo udržateľ
ného života a budúcnosti sveta stojí a padá na otázke hodnôt, ale (takmer) nikto sa
ňou nechce zaoberať“.
Medzi tými „takmer nikto“ je Josef Vavroušek16, zakladateľ Společnosti pro trvalo udr žitelný život. V roku 1994 publikovalhypotézu, založenú na identifikácii desiatich kľú–
čových hodnôt euro-americkej civilizácie, prejavujúcich sa predovšetkým v 20. storo
čí (označené sú ako A. Realita). Ich dôsledkom je nárast sociálnych, ekonomických a ekologických problémov. K nim autor priradil desať koreňov našej grécko-rímsko-židovsko-kresťanskej civilizácie, ktoré by nás mohli viesť na ceste smerujúcej k ideá lom trvalo udržateľného života (označené sú ako B. Alternatíva).
1.Vzťah človeka k prírode
A. Realita: Koristnícky vzťah k prírode
B. Alternatíva: vedomie zomknutosti s prírodou
2. Vzťah ľudského indivídua k spoločnosti
A. Realita: Extrémne prístupy: jednostranný dôraz na individualizmus a súťaživosť na
jednej strane a kolektivizmus na druhej strane
B. Alternatíva: Vyvážený dôraz na jednotlivca a kolektív
3. Vzťah k toku času a zmyslu dejín
A. Realita: Posadlosť ideou kvantitatívneho rastu, založenou na presvedčení, že prá ve rast ekonomických a fyzikálnych veličín, charakterizujúcich zvyšovanie objemu vý roby a/alebo spotreby je merítkom pokroku, úspechu alebo šťastia.
B. Alternatíva: Dôraz na kvalitatívny rozvoj ľudskej spoločnosti, zameraný predovšet kým na zlepšovanie kvality života a medziľudských vzťahov.
4. Vzťah ku vlastnému životu
A. Realita: Hedonistická orientácia a konzumný spôsob života.
B. Alternatíva: Dôraz na kvalitu života, uvedomelú skromnosť a odriekanie sa vecí
–––––––––––––––––––––––––––––-
13 Rychtaŕíková, J. Porodnost v ČR: dvě rozdílné epochy. Geografické rozhledy. 2007/2008, roč. 17, č. 1, s. 2-5, ISSN 1210-3004
14 Steyn, M. op. cit.
15 Huba, M. Náboženstvo–životné prostredie–hodnoty zlučiteľné s predstavou udržateľného spôsobu života. In: Huba. M. (ed.) Náboženstvo – životné prostredie – hodno ty pre udržateľnú budúcnosť. Bratislava: STUŽ/SR, 2002, 38 – 41, ISBN 80-968415-6 -4
16 Vavroušek, J. Hledání lidských hodnot slučitelných s trvale udržitelným způsobem života, 1994 Teologické texty, 1994, roč. 5 (46), č. 1, s. 7 – 10, ISSN 086-6944.
zbytočných.
5. Vzťah ku slobode a zodpovednosti
A. Realita: Jednostranný dôraz na ľudské práva a slobody, erózia vedomia spoluzod
povednosti za beh vecí
B. Alternatíva: rozvoj ľudských práv a slobôd pri rešpektovaní symetrie so zodpoved nosťou, ktorá je s nimi spojená
6. Vzťah k úrovni nášho poznania
A. Realita: „Pýcha rozumu“
B. Alternatíva: Opatrnosť pri všetkých zásahoch do prírody i do spoločnosti
7. Vzťah ku vlastnému životu
A. Realita: Odcudzenie človeka jeho vlastnému životu, oslabenie pudu sebazáchovy a spätných väzieb, umožňujúcich korigovať nesprávne alebo neúspešné konanie
B. Alternatíva: Obnovenie pudu sebazáchovy ľudí
8. Vzťah k budúcim generáciám
A. Realita: Preferovanie krátkodobých záujmov nad záujmami dlhodobými
B. Alternatíva: Rešpektovanie dlhodobých dôsledkov ľudských činností
9. Vzťah k odlišným názorom a iným civilizáciám
A. Realita: Netolerancia k názorom iných
B. Alternatíva: Vzájomná tolerancia
10. Vzťah k veciam spoločným
A. Realita: Rezignácia na spolurozhodovanie o spoločných záležitostiach
B. Alternatíva: Rozvoj participatívnej demokracie.
Svoju hypotézu považoval Vavroušek za sumarizáciu kľúčových hodnotových posto jov euro-americkej civilizácie (hodnoty A), ktoré ju na jednej strane priviedli ku veľké mu ekonomickému a kultúrnemu rozvoju, zároveň však spôsobili značné problémy. Naznačené korene grécko-rímsko-židovsko-kresťanskej civilizácie majú potenciál viesť spoločnosť smerom k ideálom trvalo udržateľného života (hodnoty B).
Do úvahy prichádzajú podľa neho dve alternatívy možného vývoja. Pokračovanie sú časných nežiaducich trendov by viedlo k chaosu a sérii katastrof, deštrukcii životného prostredia a rozpadu sociálnych štruktúr. Druhou alternatívou je evolučné riešenie e xistujúcich problémov a predchádzanie vzniku problémov nových.
Sokol17 (2004, s. 129) konštatuje: „Fukuyama niekoľkokrát uvádza vyššie mravné hodnoty“, o ktorých sa u nás nerado počúva, a predsa žiadna spoločnosť sa bez nich nezaobíde.[... ] Statočnosť, poctivosť alebo úcta k ľudským životom medzi ne určite patrí. To nie sú úplné novinky, iba si ich obvykle nepripúšťame, že by to bolo to hlav né“.
Na otázku, aká podoba života má byť trvalo udržateľná, teda odpovedáme. Vavrouš kova. Budúcnosť podľa neho závisí na tom, ako vysoko na rebríčku svojich individu álnych a skupinových záujmov umiestnime hodnoty grécko-rímsko-židovsko-kresťan skej civilizácie a do akej miery v sebe potlačíme hodnoty súčasnej civilizácie, ním na zvanej euro-americká.
––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-
17 Sokol, J. v doslove knihy Fukuyama, F. Budování státu podle Fukuyamy. Praha: Alfa Publishing. 2004, 136 s. ISBN
80-86851-09-5
Literatúra
- Bělohoubek, I. Globalizace a občanská společnost. In: Dlouhá, J., Dlouhý, J., Mez řický , V. (eds.) Globalizace a globální problémy. Sborník textů k celouniversitnímu
kurzu „Globalizace a globální problémy“. Praha: Univerzita Karlova v Praze, Centrum
pro otázky životního prostředí, s. 111 – 122, ISBN 80-87076-01-X
- Fridrich, M. Ital Ermenegildo Zegna. Hospodářské noviny, Proč ne ? life style maga zín 9/2007
- Fukuyama, F. Budování státu podle Fukuyamy. Praha: Alfa Publishing, 2004, 136 s.
ISBN 80-86851-09-5
- Halík, T. Noc zpovědníka. Paradoxy malé víry v postoptimistické době. Praha: Na kladatelství Lidové noviny, 2005. 252 s. ISBN 80-7106-777-6
- Huba, M. Náboženstvo – životné prostredie – hodnoty zlučiteľné s predstavou udrža teľného spôsobu života. In: Huba. M. (ed.) Náboženstvo – životné prostredie – hodno ty pre udržateľnú budúcnosť. Bratislava: STUŽ/SR, 2002, 38 – 41, ISBN 80-968415-6 -4
- Johson, P. Nepřátelé společnosti. Řevnice: Rozmluvy, 1999. 242 s. ISBN 80-85336 -33-2.
- Lisický, M. Treba život a rozvoj udržiavať ? O medziach udržateľnosti koncepcie udr žateľnosti. In: Huba. M. (ed.) Náboženstvo – životné prostredie – hodnoty pre udrža teľnú budúcnosť. Bratislava: STUŽ/SR, 2002, 38 – 41, ISBN 80-968415-6-4
- Petrusek, M. Společnosti pozdní doby. Praha: Sociologické nakladatelství, 2007, 459 s., ISBN 978-80-86429-63-2
- Rychtaříková, J. Porodnost v ČR: dvě rozdílné epochy. Geografické rozhledy. 2007/ 2008, roč. 17, č. 1, s. 2-5, ISSN 1210-3004
- Řeháková, B. Determinanty vztahu k ochraně životního prostředí. Sociologický časo pis, 2001, roč. 37, č. 7, s. 479-498
- Steyn, M. Taková je demografie, hlupáci. Pravý důvod, proč Západu hrozí zánik. Praha: Občanský institu. Bulletin OI č. 177, 13 s. ISBN 80-86972-04-6
- Vavroušek, J. Hledání lidských hodnot slučitelných s trvale udržitelným způsobem života. Teologické texty, 1994, roč. 5 (46), č. 1, s. 7 – 10, ISSN 086-6944.
RNDr. František Murgaš
Pedagogická fakulta Katolíckej univerzity
Nám. A. Hlinku 56
034 01 Ružomberok
e-mail: Frantisek.Murgas@fedu.ku.sk